Úvaha: Je treba akceptovať, že v tomto svete nikto nič negarantuje

nikdo nic negarantuje© Jena Šimková

Nerobme si ilúzie. Svet, v ktorom by niekto niečo garantoval, v ľudskej histórii nikdy naozaj neexistoval. Garancia platí iba tak dlho, pokým existuje subjekt, ktorý ju poskytol, alebo dovtedy, kým je to pre konkrétny subjekt únosné. Spoločnosť, v ktorej by bolo niečo zadarmo alebo extrémne lacné, môže existovať iba vtedy, keď sa inej skupine uberie. Vybavuje sa mi komentár istého politika, ktorý použil rozkvet Atén za vlády Perikla ako príklad schopnosti ľudstva budovať. Tento výrok ma celkom pobavil, pretože Atény sa v tej dobe správali ako hegemón a na vybudovanie stavieb, ktoré dnes obdivujeme, použili peniaze vybrané (často za pomoci násilia) od iných starogréckych mestských štátov. Banky a poisťovne súčasnosti môžu ponúkať extrémne výhodné podmienky iba v dvoch prípadoch. Buď investujú peniaze, ktoré zarobili v inej krajine, alebo dotujú produkt ako svoj „vlajkový“ a zárobok sa snažia získať na iných svojich produktoch. Podobnú stratégiu majú obchodné reťazce: „Na dotované produkty nalákam klientov a zisk tvorím na iných produktoch, ktoré si počas návštevy kúpia.“
Ak máte teraz chuť povedať niečo negatívne na banky a poisťovne, odporúčam najprv odpovedať na dve veci. Či by ste dokázali bez nich žiť a či si myslíte, že sa akýkoľvek produkt dokáže vytvoriť zadarmo.
K prvému bodu. Keď si odmyslím fakt, žeby každý zlodej vedel, že ľudia musia mať svoje peniaze skryté niekde doma, viete si predstaviť, že by ste s každou úhradou osobne behali za človekom, ktorému potrebujete zaplatiť? Že by ste nosili raz za mesiac peniaze do elektrárne či vodárne? Že by neexistovalo niečo ako hypotéka a každý by musel vyjsť s tým, čo má práve vo vrecku alebo čo mu známi požičia? Že keď by ste nabúrali autom alebo si na dovolenke zlomili ruku, nezaplatil by vám nikto nič? Že by ste v úplne všetkých nemocniciach museli platiť v plných cenách? Nevylučujem, že by takáto spoločnosť nemohla prežiť, no určite by bola ekonomicky pomalšia než spoločnosť s rozvinutým finančným trhom a pravdepodobne by bola časom niektorou z rozvinutejších spoločností pohltená.
K druhému bodu. Ľudia majú často problém, že by si priali čo najvyššiu úroveň služieb za čo najnižšie ceny, bez toho, aby premýšlali, že tieto služby musel niekto vyvinúť a ich vývoj zaplatiť. Banky a poisťovne nie sú altruisti, preto si prajú, aby tieto náklady (aj zisk) zaplatili klienti. Verejnosť sa tak dostáva do kruhu emócii, v ktorom by na jednej strane chcela mať veci najkvalitnejšie, ale na druhej strane ich prístup finančných subjektov bude roztrpčovať.
Buďme realisti. Finančné subjekty často vyvíjali svoje produkty práve tak, aby sa dali čo najhoršie porovnávať. Musíme zmluvy čítať veľmi podrobne. Časť ľudí to nerobí a ďalšia časť obsah nepochopí úplne (občas majú problém aj odborníci). Takíto ľudia v konečnom dôsledku zaplatia viac - v svete peňazí, mimo faktoru šťastia a náhody, platí, že čím menej viem, tým horšie pre mňa.
Hendikepom našej spoločnosti je, že sme žili niekoľko generácii v niečom, čomu sa hovorilo socializmus. Navonok garantoval istoty. Navonok bolo veľa vecí veľmi lacných. V skutočnosti to však bolo financované tým, že socializmus mnoho ľudí jednoducho okradol (napríklad vyvlastňovaním alebo menovou reformou v roku 1953) a tým, že mnohé patenty a vylepšenia boli jednoducho zo zahraničia odpozerané alebo rovno ukradnuté. Navyše nebol otvorený trh do iných krajín v EÚ, takže ľudia museli kupovať, čo štát ponúkal. Toto už dnes nie je možné.
Ako som vyššie písal, že spoločnosť bez bánk a poisťovní by bola ekonomicky pomalšia a spoločnosť s rozvinutým trhom by ju pohltila - ono sa nám to už v podstate stalo. Mali sme síce banky a poisťovne, no rozvinutý finančný trh to nebol. Po tom, čo praskla „stena bubliny“, v ktorej sme žili, zistili sme, že nedokážeme byť konkurencieschopní. Socializmus vychoval dve generácie ľudí  v „zoologickej záhrade“. Po roku 1989 boli všetci vypustení do voľnej prírody, kde museli platiť daň za desaťročia umelého odchovu. Zistili, že sa za všetko platí, že je všetko drahé, že nemajú dosť peňazí... Potrvá ešte jednu, dve generácie, kým ekonomicky zosilnieme natoľko, aby sa dokázali krajinám „pôvodnej západnej Európy“ ekonomicky vyrovnať.
Toto všetko píšem preto, aby sme si uvedomili, aká je momentálna situácia. Áno, finančné produkty nie sú dokonalé. Istoty neexistujú. Avšak väčšina z nás sa nevie zaobísť bez produktov bánk a poisťovní. Potrebujeme sa v nich zorientovať. Neviem nič garantovať, ale som presvedčený, že snaha zvýšiť svoju finančnú gramotnosť by mohla pomôcť každému z nás.
Jiří Ščobák, organizátor súťaže Zlatá minca






Úvaha: Je treba akceptovať, že v tomto svete nikto nič negarantuje

nikdo nic negarantuje© Jena Šimková

Nerobme si ilúzie. Svet, v ktorom by niekto niečo garantoval, v ľudskej histórii nikdy naozaj neexistoval. Garancia platí iba tak dlho, pokým existuje subjekt, ktorý ju poskytol, alebo dovtedy, kým je to pre konkrétny subjekt únosné. Spoločnosť, v ktorej by bolo niečo zadarmo alebo extrémne lacné, môže existovať iba vtedy, keď sa inej skupine uberie. Vybavuje sa mi komentár istého politika, ktorý použil rozkvet Atén za vlády Perikla ako príklad schopnosti ľudstva budovať. Tento výrok ma celkom pobavil, pretože Atény sa v tej dobe správali ako hegemón a na vybudovanie stavieb, ktoré dnes obdivujeme, použili peniaze vybrané (často za pomoci násilia) od iných starogréckych mestských štátov. Banky a poisťovne súčasnosti môžu ponúkať extrémne výhodné podmienky iba v dvoch prípadoch. Buď investujú peniaze, ktoré zarobili v inej krajine, alebo dotujú produkt ako svoj „vlajkový“ a zárobok sa snažia získať na iných svojich produktoch. Podobnú stratégiu majú obchodné reťazce: „Na dotované produkty nalákam klientov a zisk tvorím na iných produktoch, ktoré si počas návštevy kúpia.“
Ak máte teraz chuť povedať niečo negatívne na banky a poisťovne, odporúčam najprv odpovedať na dve veci. Či by ste dokázali bez nich žiť a či si myslíte, že sa akýkoľvek produkt dokáže vytvoriť zadarmo.
K prvému bodu. Keď si odmyslím fakt, žeby každý zlodej vedel, že ľudia musia mať svoje peniaze skryté niekde doma, viete si predstaviť, že by ste s každou úhradou osobne behali za človekom, ktorému potrebujete zaplatiť? Že by ste nosili raz za mesiac peniaze do elektrárne či vodárne? Že by neexistovalo niečo ako hypotéka a každý by musel vyjsť s tým, čo má práve vo vrecku alebo čo mu známi požičia? Že keď by ste nabúrali autom alebo si na dovolenke zlomili ruku, nezaplatil by vám nikto nič? Že by ste v úplne všetkých nemocniciach museli platiť v plných cenách? Nevylučujem, že by takáto spoločnosť nemohla prežiť, no určite by bola ekonomicky pomalšia než spoločnosť s rozvinutým finančným trhom a pravdepodobne by bola časom niektorou z rozvinutejších spoločností pohltená.
K druhému bodu. Ľudia majú často problém, že by si priali čo najvyššiu úroveň služieb za čo najnižšie ceny, bez toho, aby premýšlali, že tieto služby musel niekto vyvinúť a ich vývoj zaplatiť. Banky a poisťovne nie sú altruisti, preto si prajú, aby tieto náklady (aj zisk) zaplatili klienti. Verejnosť sa tak dostáva do kruhu emócii, v ktorom by na jednej strane chcela mať veci najkvalitnejšie, ale na druhej strane ich prístup finančných subjektov bude roztrpčovať.
Buďme realisti. Finančné subjekty často vyvíjali svoje produkty práve tak, aby sa dali čo najhoršie porovnávať. Musíme zmluvy čítať veľmi podrobne. Časť ľudí to nerobí a ďalšia časť obsah nepochopí úplne (občas majú problém aj odborníci). Takíto ľudia v konečnom dôsledku zaplatia viac - v svete peňazí, mimo faktoru šťastia a náhody, platí, že čím menej viem, tým horšie pre mňa.
Hendikepom našej spoločnosti je, že sme žili niekoľko generácii v niečom, čomu sa hovorilo socializmus. Navonok garantoval istoty. Navonok bolo veľa vecí veľmi lacných. V skutočnosti to však bolo financované tým, že socializmus mnoho ľudí jednoducho okradol (napríklad vyvlastňovaním alebo menovou reformou v roku 1953) a tým, že mnohé patenty a vylepšenia boli jednoducho zo zahraničia odpozerané alebo rovno ukradnuté. Navyše nebol otvorený trh do iných krajín v EÚ, takže ľudia museli kupovať, čo štát ponúkal. Toto už dnes nie je možné.
Ako som vyššie písal, že spoločnosť bez bánk a poisťovní by bola ekonomicky pomalšia a spoločnosť s rozvinutým trhom by ju pohltila - ono sa nám to už v podstate stalo. Mali sme síce banky a poisťovne, no rozvinutý finančný trh to nebol. Po tom, čo praskla „stena bubliny“, v ktorej sme žili, zistili sme, že nedokážeme byť konkurencieschopní. Socializmus vychoval dve generácie ľudí  v „zoologickej záhrade“. Po roku 1989 boli všetci vypustení do voľnej prírody, kde museli platiť daň za desaťročia umelého odchovu. Zistili, že sa za všetko platí, že je všetko drahé, že nemajú dosť peňazí... Potrvá ešte jednu, dve generácie, kým ekonomicky zosilnieme natoľko, aby sa dokázali krajinám „pôvodnej západnej Európy“ ekonomicky vyrovnať.
Toto všetko píšem preto, aby sme si uvedomili, aká je momentálna situácia. Áno, finančné produkty nie sú dokonalé. Istoty neexistujú. Avšak väčšina z nás sa nevie zaobísť bez produktov bánk a poisťovní. Potrebujeme sa v nich zorientovať. Neviem nič garantovať, ale som presvedčený, že snaha zvýšiť svoju finančnú gramotnosť by mohla pomôcť každému z nás.
Jiří Ščobák, organizátor súťaže Zlatá minca